Prečo netreba deťom brániť pracovať

Čínsku spoločnosť začali prešetrovať úrady aj mimovládne organizácie. Kto si však myslí, že problém sa vyriešil, je na omyle. Tých minimálne päť pracujúcich detí sa teraz s najväčšou pravdepodobnosťou nehrá na ihrisku s rovesníkmi, ani si neužíva rodinnú pohodu. Ak by si to mohli dovoliť, nechodili by do práce.

Budú robiť za menej

V súčasnosti na svete pracuje okolo 200 miliónov detí, ďalších 150 miliónov sa považuje za „ekonomicky aktívne“. Ich rodičia sú často chorí na AIDS a nevládzu robiť, mnohé sú siroty. Ekonomika krajiny sa preto musí spoľahnúť na prácu detí. Legislatívny zákaz detskej práce zo strany štátu a mimovládnych organizácií ale nesie so sebou niekoľko nezamýšľaných dôsledkov. Problémy si uvedomujú už aj niektoré organizácie, ktoré prichádzajú s chudobnými rodinami do kontaktu po celom svete a vidia výsledky na vlastné oči.

„Naše dlhoročné skúsenosti z posledných 30 rokov ukazujú, že iba spraviť detskú prácu nelegálnou ešte nemusí znamenať pre deti pomoc,“ hovorí organizácia Save the Children Canada. Portál www.poverties.org zasa popisuje, že deti v chudobných krajinách nutne musia pracovať, pretože núdza a hlad núti každého člena domácnosti priniesť do rozpočtu aspoň nejaký príspevok. Štátne úrady aj mnohé organizácie sa zasadzujú za trestanie tovární, v ktorých sa nájdu pracujúce deti. Takýmto fabrikám sa udeľujú sankcie a pokuty. Lenže fabriky budú deti zamestnávať aj naďalej, pretože je to lacná pracovná sila a je jej veľa. Pokuty skôr spôsobia iný efekt- spoločnostiam sa zvyšujú náklady na fungovanie. Keďže pri predaji tovaru musia držať krok s konkurenciou, cenu výrobkov nezvýšia. Ušetria inde. Začnú deťom dávať menší plat.

To, že zakazovať detskú prácu nemá želaný efekt, potvrdila aj táto vedecká štúdia, v ktorej výskumníci porovnávali situáciu detí v Indii pred a po zákaze detskej práce. Zistili, že deti začali po zákaze zarábať menej a detská práca celkovo stúpla. Prečo? Chudobní rodičia boli nútení poslať do práce viacero svojich detí. Problém vyriešený, poviete si- veď malý zárobok musí deti od práce v továrni či na poli úspešne odplašiť. Lenže takto to nefunguje. Keďže deti príliš veľa alternatív nemajú a oficiálne na trhu práce ani neexistujú, musia sa prispôsobiť novým podmienkam a teda aj menšiemu zárobku. Čo na začiatku vyzeralo ako humánny boj za práva detí, sa otočilo proti nim. Teraz stále pracujú, pretože z niečoho žiť musia, ale plat je menší.

Alternatíva: prostitúcia

V prípade, že sankcie sú ešte tvrdšie a detskú prácu začnú postihovať aj samotné firmy, ako nedávno v prípade Samsungu, osudy malých pracovníkov môžu byť ešte smutnejšie. Čo sa stane so zamestnancami firmy, ktorej Samsung odoberie kontrakt? Buď prestanú pracovať úplne a začnú žobrať, alebo si vyberú horšiu pracovnú alternatívu, akou bola továreň - prostitúciu. V oblastiach, kde zúria vojny, tiež mnohé končia ako platení detskí vojaci. Inde zas ako materiál pri "darovaní" orgánov. „Ak sa deťom zamedzí pracovať vo „viditeľných“ sektoroch, prinúti ich to presunúť sa do menej chránených oblastí ako sex biznis,“ hovorí Olivia Lecoufle, poradkyňa pre ochranu detí zo Save the Children Canada.

V chudobnej spoločnosti, kde je vysoká nezamestnanosť, minimum zdrojov a teda takmer žiadny sociálny systém, je preto možnosť pracovať devízou- aj pre deti. Možno je to z pohľadu relatívne vyspelých spoločností, kde mladí nemusia pracovať niekedy ani do tridsiatky a starší končia (zatiaľ) v šesťdesiatke, zvláštne. Tiež nie je tak ďaleko doba, kedy v Československu pravidelne brigádovali tisícky detí a mladých ľudí. Pri stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach sa v roku 1950 vystriedalo takmer 13 tisíc mladých brigádnikov a nikomu to neprišlo čudné. Pritom až v 1958 sa zvýšila minimálna veková hranica pre prijatie do zväzu mládeže na 15 rokov.

Šichta v továrňach a na poliach určite nie je ideálnym spôsobom ako tráviť detstvo, no skúsenosti s prácou a pomocou rodine a komunite nemusia byť pre chudobné deti nutne negatívne. „Mnoho detí, s ktorými som pracovala, hovorili o čase zberu úrody ako o najlepšom období roka, lebo vtedy mali peniaze a cítili isté zadosťučinenie a ocenenie aj zo strany svojich rodičov. Pre mnohé z nich bol vyňatie zo sezónnych prác svojej komunity po zavedení obmedzení pomerne zničujúce,“ hovorí výskumníčka z africkej University of Cape Town Susan Levine.

Legalizácia vedie k regulácii

V júli tohto roka legalizovala detskú prácu Bolívia. Jej prezident Evo Morales má s detskou prácou sám bohaté skúsenosti a tento krok podporil. Zníženie minimálneho pracovného veku na 14 rokov podľa navrhovateľov zákona len odráža realitu chudobných rodín. Od legalizácie si sľubujú viac bezpečnosti. „Skôr ako trestať chceme chrániť práva pracujúcich detí a garantovať ich ochranu pri práci,“ hovorí senátor Adolfo Mendoza.

Legalizácia so sebou nutne prináša aj reguláciu práce- teda koľko sa bude pracovať a z akých podmienok. Keď ale štát okliešti pracovnú dobu a zvýši štandardy, v úmysle pomôcť, môže opäť nastať opačná situácia. Rovnako ako pri zakazovaní práce sa pri umelom určovaní legálnych podmienok môže stať, že sa naruší to, čo predtým bolo efektívne a fungovalo. Deti môžu pre zvýšené náklady vyplývajúce z regulácie prácu znova stratiť.

„Deti na hranici životného minima by museli byť v oveľa lepšej finančnej situácii, aby vymenili časť zárobku za väčšiu bezpečnosť pri práci,“ vysvetľuje Tim Worstall z Adam Smith Institute, prečo regulácia môže uškodiť. Lepšie podmienky môže priniesť iba zbohatnutie spoločnosti- a to sa udeje len prostredníctvom takého množstva práce, aké je v danej spoločnosti aktuálne potrebné.

Ako z toho von?

Pri riešení problému detskej práce sa politici a mimovládne organizácie väčšinou zhodujú- treba riešiť chudobu. Politickým liekom má byť viac peňazí rodičom, dotácie, zlepšenie infraštruktúry a bývania, sociálna starostlivosť, vzdelanie. Na toto všetko ale treba zdroje. A tie sa dlhodobo začnú produkovať jedine prácou. Pri eliminovaní detskej práce nemusí pomôcť ani protestné ignorovanie výrobkov z detských rúk. Táto štúdia hovorí, že bojkot takýchto výrobkov či zákaz ich dovozu spôsobí, že deti neprestanú pracovať, len sa presunú z exportného sektoru do menej výnosného poľnohospodárskeho.

Charita a súkromné zbierky sú tiež len dočasné riešenie, ktoré vytvára pocit spolupatričnosti, no v skutočnosti len prerozdeľuje bohatstvo, no nevytvára. Pomôcť by ale mohli opatrenia, ktoré otvoria ekonomiku chudobnej krajiny čo najviac svetu a investorom (aby bolo kde pracovať) a aj vo vnútri krajiny zjednodušia možnosť zamestnať sa. V Číne napríklad spravili flexibilnejšou vnútornú vízovú politiku- hukou- aby sa ľudia z vidieka mohli ľahšie dostať do miest, kde je viac práce. Keď sa zamestnajú dospelí, na deti sa kladú menšie nároky.

Cesta je teda neklásť prekážky podnikaniu, uľahčiť zamestnávanie, nechať deti aj dospelých aby získali know- how. Vyspelejší svet potom môže kupovať ich výrobky nie zo súcitu ale preto, že sú kvalitné a za dobrú cenu. Nie je totiž fér, keď sa v tvorbe kapitálu a skúseností tým chudobnejším bráni. Je to jediná istá cesta, ako sa raz postavia na nohy aj oni. A potom sa deti budú hrať na ihriskách.

Zdroj: www.iness.sk