Peniaze zadarmo platíme dva krát
Každý človek, ktorý si všimol dane a odvody na svojej výplatnej páske, či DPH na bločku z nákupu tuší, že verejné statky nie sú „zadarmo“. Platia sa z vyzbieraných daní.
No nie každý si uvedomí, že za tieto statky sa v mnohých prípadoch platí ešte raz. Na problém nákladov dobývania renty sa pozrel americký ekonóm Michael Munger vo svojom článku Hľadaj rentu a nájdeš ju (Rent-Seek and You Will Find).
Renta je v ekonomickom ponímaní dodatočný príjem, ktorý dostanete za vykonávanie najvýhodnejšej aktivity, namiesto alternatívnej. Jaromír Jágr tento rok zarobí asi 3,5 milióna dolárov. Ak by sa miesto hokeja rozhodol pre kariéru čašníka (má maturitu z hotelového učilišťa), zarobil by ročne možno 10 000 dolárov. Jeho renta je teda 3,49 milióna dolárov. Na to, aby ju dosiahol, musel veľa zainvestovať v podobe intenzívneho tréningu, ale aj prijatia rizika neistej kariéry profesionálneho športovca. Čím vyššia renta, tým vyššie náklady sme ochotní podstúpiť na jej získanie a tým väčšia konkurencia. Klasický prípad trhového rozdeľovania zdrojov, ktorý zabezpečí, že Jágr nerobí operátora jadrového reaktora a prvá trojka Diablov nie je zostavená z obéznych astmatikov.
Podobný princíp je zavádzaný aj pri verejných projektoch. Čoraz väčšie sumy verejných peňazí nie sú prideľované napriamo, politickým rozhodnutím (ako napríklad investičné stimuly), ale príjemcovia o ne musia zabojovať. Typickým príkladom sú u nás eurofondy. Aby ste ich získali, musíte pripraviť rozsiahly a zložitý projekt. Ten následne posúdia naši, či bruselskí evaluátori, pridelia mu body za rôzne oblasti (napríklad za biznis plán, genderovú vyváženosť, diseminačné aktivity..) a peniaze získajú projekty s najvyšším hodnotením.
Je tu však jeden zásadný problém. Ekonóm Robert Tollison definuje dobývanie renty (rent-seeking) ako „spotrebu vzácnych zdrojov na získanie umelo vytvoreného transferu.“ Najskôr zaplatíte dane, aby vznikli eurofondy (granty, dotačné schémy...). Následne zaplatíte za to, aby ste tieto zdroje získali. Po tom, čo si „peniaze zadarmo“ zaplatíme v podobe daní, zaplatíme ich znova v podobe nákladov na prípravu projektov (alebo v slovenských reáliách na „kávičku“ pre správneho úradníka).
Kým súťaž o rentu na voľnom trhu je hrou s pozitívnym súčtom výsledkov, dobývanie renty končí pre spoločnosť prinajlepšom nulovým súčtom. Niektoré subjekty dokážu dobyť euro z verejných peňazí za päť či desať centov nákladov, iným sa to nepodarí vôbec napriek vynaloženiu oveľa vyšších nákladov. Počet záujemcov totiž vždy prevyšuje dostupné zdroje.
Michael Munger na svojich prednáškach tento princíp demonštruje tzv. Tullockovou lotériou (podľa jedného z objaviteľov princípu dobývania renty, Gordona Tullocka). Študentom rozdá obálky a ponúkne 100 dolárov. Tie získa ten študent, ktorý do svojej obálky vloží najviac vlastných peňazí. Všetky ostatné obálky s peniazmi si nechá prednášajúci. Munger často skončí experiment so ziskom niekoľko desiatok dolárov.
Aby však experiment bol presnejšou kópiou reálneho dobývania renty, treba spraviť ešte jednu zmenu. Na začiatku hodiny vybrať od každého študenta desať dolárov, z nich spraviť výhru a až potom spustiť súťaž s obálkami. Takýto experiment ale nie je možné spraviť, keďže by bol nelegálny a aj keby nie, väčšina študentov by v deň prednášky záhadne ochorela.
Tu sa nachádza aj vysvetlenie, prečo vlastne systém dobývanie renty existuje. Je totiž politicky ziskový. Ktorý starosta by voličom vysvetľoval, že „neinvestoval“ obecné peniaze do súboja o eurofondy na novú zámkovú dlažbu, či rozhľadničku?
Napsal: Martin Vlachynský, www.iness.sk
Foto: mediad.publicbroadcasting.net
